Tanahud

Nedávno ma upútala jednoduchá správa – ako to už býva v hlavných novinách našich komerčných TV staníc – prakticky „o ničom“, že my ako slovenský národ sme nehostinní, málo sa usmievame. Niekde v Tatrách sa proti tomu rozhodli dokonca bojovať tým, že vyčlenili x tisíc eur na školenie zamestnancov, ktorí pracujú v oblasti cestovného ruchu a prichádzajú do styku s ľuďmi. Pravdu povediac, schuti som sa pri tom zasmiala. Človek „od fachu“ alebo hocikto, s akýmkoľvek vzdelaním si ľahko predstaví slovenského čašníka pracujúceho 12, možno aj viac hodín denne, za pomerne smiešnu mzdu. Usmieva sa? Pravdaže! Veď predsa musí, možno aj chce, ide len o to, že ľudia majú nárok na hnev, zlý deň a pod., vtedy si to odskáču najmä ľudia, ktorí nám až tak veľmi neublížili, možno dokonca vôbec, len svojou troškou skrátka priliali olej do ohňa.. Odhliadnuc od tohto, priemerný zametnanec vie, čo sa od neho očakáva, mnohých profesia nesmierne baví. Otázkou však zostáva, prečo sa javíme ako nehostinní národ? Možno by bolo dobré trošku sa zamyslieť a žiadne tisíce vynaložené na nezmyselné školenia, na ktorých sa mimochodom nič nové nedozvedia (dovolím si tvrdiť, že ľudia z oblasti cestovného ruchu, gastronómie a pod. sú minimálne teoreticky pripravení na zásady spoločenského správania sa a na prácu s ľuďmi), nebudú potrebné. Kam sa podela motivácia, pracovná disciplína či vzťahy na pracovisku? Dnes je každý rád ak nejakú prácu vôbec má a čo je horšie, zamestnávatelia to len dávajú najavo tým, že si jednoducho pracovnú silu nevážia – miest je málo, pracovníkov veľa. Nie je to ničia vina, je to žiaľ, fakt, slovenská realita. No povedzte, kto by sa nenútene, bezstarostne usmieval? Žena, ktorá pracuje nadčas a pri tom zanedbáva rodinu? Muž, ktorý trávi so svojimi deťmi, blízkymi čoraz menej času? Dalo by sa to zvládnuť, ak by sa tešili aspoň na spoločne strávenú dovolenku, na ktorú mnohokrát rodina nemá pretože splátky rôzneho druhu už klopú na dvere…nechcem pôsobiť depresívne, no takéto pocity, po prvotnom pobavení, vo mne vyvolalo zamyslenie sa nad spomínanou krátkou, nepodstatnou správou, ktorej riešením vidia „komptentní“ v odbornom školení ľudí pracujúcich v oblasti cestovného ruchu. Možno sa nájdu oponenti, ktorí budú tvrdiť, že profesionál nemá prenášať svoje súkromie do práce, dá sa to ale? Herec hrá možno dve, tri hodiny, medzitým zabudne na svoje prípadné trápenie, spevák spieva druhým pre radosť, zabudne na svoj žiaľ. Zamestnanec je za dvanásť hodín rád, že to už má za sebou..:) A motivácia? Čo keby sa našli prostriedky aj na zvýšenie platov, úsmev sa potom dostaví sám od seba..